Ako prababička

Počas obedňajšej prestávky v práci si Jana skočila do blízkeho bistra na teplú polievku a niečo tuhšie. Len málokedy si všímala svet navôkol, veď stihnúť do hodiny beh k jedlu, konzumáciu pripravenej stravy a návrat na pohodlnú stoličku v kancelárii je náročné aj na kondičku, aj na časovo-priestorovú orientáciu. Jana už päť rokov fungovala ako robot, všetko merala na sekundy, centy a počet vyslovených slov za jednotku času. Ak prekročila stanovený limit, celý deň si nadávala do neschopnej, popletenej a márnotratnej. Aj pre svoju zásadovosť a úzkoprsosť nebola nikdy spokojná s tým, čo jej život ponúkol. Raz to bolo príliš vzdialené, inokedy finančne nevýhodné, primalé, pridrahé, alebo obojaké. Stále mrzutá, s neprítomným výrazom v tvári a s cholerickými praktikami, taká bola Jana.

Zaujímala sa len o svoju prácu v realitnej agentúre, o kvety na balkóne a rozmaznaného kocúra na gauči. Pre priateľov mala nachystaných aspoň päťdesiat výhovoriek, že prečo teraz nie a potom možno áno, odpovedala stručne a niekedy veľmi nejasne, no čas sú peniaze a ak chce peniaze, musí svedomito pracovať. Samozrejme, prácu si nosievala aj domov, nedokázala relaxovať ani vo vani, ani na gauči a taktiež svojmu telu nedožičila ani poriadne chrapľavý spánok. Ak sa pýtate na jej frajera, jasné, že žiadneho nemá, hoci sa minulý rok chystala jedna menšia vzťahová výš v Janinom živote, chlapec rýchlo zutekal. Pri pohľade na jej jednoizbový byt, zaprataný kadejakými knihami, lajstrami, kufríkmi, notebookmi, neumytým riadom, šatníkom, v ktorom Jana pravdepodobne nechala na pamiatku veci po prababičke, fešákovi okamžite zamrzol úsmev na tvári.

Na Janin bezduchý život sa už nedokázala prizerať žiadna z jej úzkeho okruhu priateliek a známych. Vyvolávali jej, oduševnene klopali na dvere, nechávali jej “výhražné“ lístočky v schránke, no Jana mala vážnosť tejto situácie absolútne na háku. Žiaľ, kamarátky nemali inú možnosť, len Janu oklamať a následne prepadnúť. Stačil jediný telefonát v piatok podvečer, samozrejme, z neznámeho čísla, s neznámym hlasom a s požiadavkou na obchodné stretnutie. Keďže Jana milovala vôňu zarobených peňazí, neváhala, urýchlene sa dala do gala a na vysokých podpätkoch odkráčala do kaviarne, kde sa mala s pánom biznismenom stretnúť. Vyfintená slečinka skoro padla na zadok, keď v kaviarni nezočila žiadneho elegána, ale hŕbu jej pojašených kamarátok. Hneď jej bolo jasné, odkiaľ vietor fúka a čo sa za vecou skrýva.

„Milá, Janka, máš presne hodinu na to, aby si si splašila šaty, v ktorých sa dnes chodí nie na tancovačku, ale na párty, nalíčiš sa ako žena, čo má sexepíl a vyrazíš s nami do ulíc. Žiadne nie, ani, ale, možno, ak by, nechceme počuť, záleží nám na tebe a toto je skutočne posledná výzva. Inak sa s nami vidíš teraz a potom už nikdy. Tak ako si sa rozhodla, slečna?“ Jana nestihla ani okom žmurknúť, už sedela s tromi dievčinami v taxíku a “dobrovoľne“ sa náhlila do najbližšieho nákupného centra po dáky overal, s ktorým môže mladá asistentka vstúpiť na dosky, čo znamenajú zábavu. Obliekli ju, nalíčili a vyrazili.

V klube bolo tak masívne, že sa ani dýchať nedalo, jasné, že Janke taká výstredná a prepotená spoločnosť nevyhovovala, no nechcela prísť o svoje posledné priateľské kontakty, tak sa snažila prispôsobiť. Hit za hitom jej bol neznámy, tak aspoň nožičkou pri bare podupkávala, ochutnávala len nealkoholické drinky, veď čo ak by zajtra ráno musela vycestovať na služobnú? Skúšala na parkete zavrtieť zadkom, no vyzerala akoby zajačik strčil labky do zástrčky.

Zatiaľ čo jej kamarátky lascívnymi pohľadmi vábili okoloidúcich fešákov, ona si kontrolovala sms správy v mobile, zatiaľ čo slečny objednávali ďalšie poldeci, Janka sa máčala v koktaile pre deti, v momente, keď dievčatá vyštartovali v ústrety ďalšiemu tancu, mladej asistentke klesla hlávka na stôl. Mladé tanečnice ju budili, kričali na ňu, no ešte ani polnoc neodbila a naša Janka si už buvinkala vo svojej ružovkastej posteli. A bolo po poslednom pokuse o zábavu s našou sympatickou asistentkou!

Tatiana Kovalčinová