Ako (ne)vychovávať jedináčika?

Život malého jedináčika je v podstatnej miere odlišný od toho, čo prežívajú a ako vyrastajú jeho rovesníci, ktorí majú vôkol seba aspoň jedného súrodenca. Nemožno však striktne hodnotiť, porovnávať a analyzovať na základe jedináčika od susedov alebo podľa toho, čo sa o týchto deťúrencoch bežne povráva.

Byť jedináčikom nie je žiadny spoločenský prehrešok, tak ako aj život v súrodeneckých partiách nesie so sebou isté klady, aj zápory, rovnako aj jedináčik sa má čím pochváliť a za kadečo neslušné ho možno pokarhať!

Predovšetkým treba apelovať na rodičov a ostatných držiteľov výchovných opatrení, pretože mamka ma môže ohýbať, pokiaľ som Janko, ak budem Jano, na zopár “po zadku“ je už neskoro. Tendenčne sú jedináčikovia označovaní za egoistických, namyslených a neprispôsobivých partnerov. A aby sme v dnešnej modernej spoločnosti tieto mýty o výchovných slabostiach prekonali, treba upriamiť rodičovskú pozornosť na nasledujúce riadky.

Zvýšená pozornosť, ochrana, úzkostlivá starostlivosť, priveľa pohladení, vitamínových doplnkov a strážnych anjelov spôsobujú, že jedináčik si svoje detinské spôsoby udržiava neprimerane dlho, nenesie zodpovednosť za riešenie jeho veku primeraných problémov, jednoducho sa z neho stáva nesamostatné “veľké dieťa“. Takisto sa môže stať, že rodičia svojho jedináčika vychovávajú pozvoľne, teda ich dieťa si neosvojí úctu k autoritám, stane sa svojhlavým, bez záujmu o kolektív.

Faktom však je, že jedináčik znamená jedno dieťa, teda rodičia si môžu v oveľa väčšej miere ustrážiť výchovné spôsoby, intenzívnejšie usmerňovať vzťah dieťaťa k okoliu, upevňovať prispôsobivosť v kolektíve a dopriať im rozvíjanie vlastného talentu aj vzdelania na kvalitatívne vyššej úrovni, než by prostriedky na to vyčlenené mali rozdeľovať medzi ďalšie ratolesti v detskej izbe! Takže už viete, ako máte (ne)vychovávať svojho jedináčika?

Tatiana Kovalčinová