Ako nám naša mačka zachránila život - pokračovanie

Ako som už spomínala, bývame v paneláku. Naše dve dospievajúce dcéry, my (niekedy) úbohí rodičia zápasiaci s ich pubertou a naša mačka Cica. Našťastie máme chalupu neďaleko od nášho mesta, a tak každú voľnú chvíľu trávime tam.

V jeden krásny jarný víkend sme sa dokonca zišli na chalupe komplet aj so staršou „dospelou" dcérou, ktorá už s nami chodí sporadicky. Radšej má doma voľný byt. Veď aj my sme boli mladí a tešili sme sa, keď naši rodičia vypadli z domu. Ale tentokrát išla s nami aj ona. Obyčajne našu mačku neberieme na chalupu, pretože von ju nepúšťame, aby nenachytala parazity a iné možné choroby od iných mačiek. Je vychovaná v byte, a preto je trochu bojazlivá, takže by mohla spanikáriť a ujsť. Tentokrát sme ju však ani neviem prečo zobrali. Usalašila sa na svojom mieste na poschodí, alebo sledovala z  parapety okna, ako bojujem s burinou a deťmi, čo mi nechcú pomáhať, jedine za odmenu. Takto prešla celá sobota.

Zvečerilo sa a aj trocha ochladilo, tak sme zakúrili v sporáku, aby nám v noci nebolo chladno. Chalupa je riešená tak, že dole je kuchyňa so sporákom, malá obývačka a hore je obytné podkrovie, to je naša spálňa a detská izba. Jednoducho povedané celý priestor je otvorený, nie je delený dverami. Uložili sme sa spať dosť skoro. Jednak preto, že sme boli unavení z toho prudko čerstvého vzduchu a aj z práce a jednak preto, že tam nemáme káblovku ako doma v meste. Naša Cica obyčajne zaspí na okennej parapete, aby na nás všetkých dobre videla. Nad ránom, ešte bola tma, ma zobudila zima. Poprosila som teba manžela, aby zbehol dolu a zakúril v sporáku. Vstal, išiel zakúriť a po chvíli si prišiel znova ľahnúť. A vtedy sa zobudila naša mačka a začala chodiť a mraučať. A chodila a mraučala. Bolo to také dlhé, úzkostlivé mraučanie. Zavše zbehla dolu, počula som ju, ako mraučí v kuchyni, potom na schodoch, potom mi prebehla po posteli a neustále mraučala. Okrikovali sme ju, nič nepomohlo. Toto ešte nikdy v noci ani cez deň nerobila. Deti spali, ja som sa snažila zaspať s vankúšom na ušiach, manžel nadával. Po hodnej chvíli nepretržitého mraučanie som ako tak zadriemala, ale zase mi prebehla po vankúši a bola som hore. Manžel to isté, vraj mu prebehla po nohách ako besná a mraučala a mraučala. Deti už boli tiež hore, nedalo sa to počúvať. Tak môj drahý vstal a zišiel dolu pozrieť, čo sa vlastne deje.

A tam, v celom priestore kuchyne a obývačky bolo už plno dymu. Keď sme ležali hore, trocha sme cítili dym, ale myslela som si, že je to len z toho, ako manžel zakladal oheň v sporáku. Tak si zanadával, pootváral všetky okná a dvere aby vyvetral. Sporák nedymil, ale popol a uhlíky, ktoré vybral, aby zakúril do čistého. Dal ich totiž do umelého vedra. Bol presvedčený, že sú už vychladnuté a nemôže sa nič stať. Stalo sa, a popol začal tlieť a dymiť. Keď sme konečne vyvetrali a uložili sa znova do postele, už bolo svetlo.

Zatvorila som oči a vtedy mi to došlo. Mohli sme sa zadusiť komplet všetci. Keby sme aj napriek jej mraučaniu zaspali, už by sme sa nezobudili. V momente ma prešiel spánok. Sedela som na posteli stuhnutá od strachu a hľadala očami našu mačku. Nebezpečenstvo pominulo a ona už spokojne spala na parapete. Ona nám to vlastne vrátila. My sme ju zachránili, keď bola malá, ona teraz zachránila nás.
Tak som si po chvíli ľahla aj ja a ďakovala všetkým svätým za našu Cicu.