Ako by sa po nej zem zľahla ...

Mária Bodnárová mala už sedemdesiattri rokov a stále sa v živote iba trápila. Najprv porodila jedného syna, muž jej skoro zomrel a jediný syn nenaplnil jej očakávania. Pil, každú chvíľu sedel. Potom si založil rodinu, ale žena od neho odišla, syna mu nechala na krku, a tak ho vlastne vychovávala babka. Kalich horkosti vypila do dna, keď sa jej opitý syn motal po ulici a zabilo ho auto.
Ostali sami dvaja s vnukom. Na neho sa upla, na neho varila i prala. Pravda, bolo to už pred rokmi, dodnes však rada spomína na detské džavotanie malého Peťka. Dnes má už Peťko takmer 23 rokov. Vyučil sa, bol na vojenčine, no odvtedy sa mu akosi robiť nechce, veľa pije, berie podporu a dranká peniaze ešte aj od nej. Však aj preto sa znova prihlásila v škole, že bude opäť upratovať. Každá koruna dobrá. Peter Bodnár sa síce sem-tam dostal k nejakej korune, no Bodnárová mala obavu, že sú to peniaze z kradnutých vecí. Občas totiž niečo doniesol domov, všakovaké veže, magnetofóny a iné čačky. Tvrdil vždy, že to má požičané od kamaráta. Skúsenosť starej ženy jej hovorila, že vnuk klame a toto poznanie zle znášala. Len aby sa do niečoho nezaplietol, božekala v duchu. A keď už toho bolo veľa, varovne dvíhala prst:

"Daj si pozor, aby si neskončil ako tvoj otec!"

V ten deň odchádzala z domu niečo po ôsmej. Mladý ešte spal. Okolo druhej skončila s upratovaním, rozlúčila sa so školníkom a išla smerom k svojmu domu. Viac školník nevedel. Toto všetko sa poručík Krchnák dozvedel až opár dní. Pretože na druhý deň ráno prišiel na obvodné oddelenie polície Peter Bodnár oznámiť nezvestnosť starej paní. Tvrdil, že to nikdy neurobila, aby neprišla na noc domov - a keď išla za nejakou známou, tak na hodinku a zasa domov. Muselo sa jej niečo stať, súdil Bodnár.
 Krchnák urobil, čo urobiť mohol. Zobral technika, poobzerali si domácnosť kuchyňu, spálňu i obývačku. Aj Petrovu izbičku. Kvôli istote pobrali aj odtlačky prstov, ale vyhodnotiť ich nedal, nemal dôvod. Dôkladne vyťažil mladého Bodnára. Bol to taký lapaj, zopárkrát už s ním mali do činenia, ale za maličkosti. Tvrdil, že keď ráno vstal, babka už nebola doma. Potom bol za jedným kamarátom, vrátil sa okolo druhej, najedol sa a driemal. Večer bol v krčme, ale keď sa vrátil, babky stále nebolo a ráno už dostal naozaj strach. V ich domácnosti sa zdalo byť všetko v poriadku. Susedia nič nevedeli, nepočuli. Obvolali všetky nemocnice - ani tam nič. Krchnák sa dokonca spojil s babkiným ošetrujúcim lekárom. Potvrdil, že Bodnárová bola na svoj vek relatívne zdravá, bez akýchkoľvek príznakov stareckej demencie či sklerózy. Inú rodinu Bodnárová nemala, iba zopár babiek-kamarátok. Tie osobne obehal Peter. Bezúspešne. Po Bodnárovej akoby sa zľahla zem a keďže iných dôkazov nebolo, Krchnák pomaly na prípad stratenej babky zabudol.
 Verejná mienka sa však prikláňala k názoru, že babku musel nejaký úchylák zabiť a voľakde zahrabať. Krchnák vedel aj to, že babka sa často kamarátkam ponosovala na vnuka, že robí neplechu, nepočúva a odvráva. Ale inak nikdy nič. Krchnák v duchu pripustil možnosť, že babkina smrť by mu mohla vyhovovať, lebo by zdedil dom. Ale zasa sa o neho starala, roky mu nahrádzala  matku, varila, prala...
Prešli takmer dva roky, na Bodnárovú pomaly každý zabudol. Vnuk ďalej býval v dome,  vybavoval dedičské papiere a chystal sa barák predať. Susedom hovoril, že asi pôjde robiť na kamióny, črtá sa mu celkom slušný zárobok. Inak sa o neho nikto nestaral. Ale len do chvíle, kým polícia nedostala hlásenie o náleze neznámej mŕtvoly v nánose neďalekej rieky. Objavil ju bagrista, ktorý kopal jamu kvôli oprave plynového potrubia. Podľa lekára bola mŕtvola v zemi v dvestolitrovom sude najmenej rok, išlo o osobu staršiu, ženského pohlavia. Bližšie po pitve.
Vďaka zubom sa napokon podarilo zistiť totožnosť úplne macerovaného tela. Zaživa patrilo Márii Bodnárovej a záujem o celý prípad prudko vzrástol. Bolo jasné, že Bodnárová sa do suda a pod zem nedostala sama.
Pôvodné podozrenie potvrdila pitva  pravdepodobnou príčinou smrti boli bodné rany a vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania major Dolný sa okamžite spojil s poručíkom Krchnákom. Odrazu bol veľmi dôležitý každý detail. Majora Dolného zaujala skutočnosť, že mŕtvola bola pomerne pedantne zamotaná do posteľných, výdatne zakrvavených plachiet. Ak k tomu pridáme skutočnosť, že takto zabalenú mŕtvolu ktosi naložil do suda, musel použiť niečo na prevoz. Vykopanie jamy bolo tiež pomerne dôkladné, hlboké. Skrátka - páchateľ, podľa názoru Dolného minimálne dvaja páchatelia - si dali veľa práce, aby babku navždy zniesli zo sveta a nebyť náhodnej poruchy plynového potrubia, mohla by babka spať svoj večný sen ešte dlhé roky nerušene v sude. Kto teda a prečo?
Dolný sa zákonite zaujímal o najbližších. Totiž - pri podrobnej obhliadke dôkladne zhnitých plachiet našli malé vyšívané emblémy s iniciálmi M.B. Kde ešte možno také objaviť? V domácnosti, kde babka Mária Bodnárová prežila pol života. Úvaha sa zdala byť veľmi logická a navyše aj pravdivá. Aj Dolnému sa videlo, že ten predvedený Bodnár by predsa len mohol niektoré okolnosti osvetliť.  Netušil, že Krchnák medzitým už vyhrabal v archíve odpočívajúci spis, v ktorom našťastíe objavil aj vtedy sňaté odtlačky. Teraz ďakoval bohu, že sa vtedy, pred dvoma rokmi predsa len rozhodol technika požiadať aj o taký úkon. Dal ich na lustráciu a čuduj sa svet spomedzi množstva neznámych mu počítač "vyhodil" kartu jedného známeho recidivistu, Jána Provazného. Sedel už za všetko možné za ťažké ublíženie na zdraví, pokus znásilnenia a iné "maličkosti". Čo ten hľadal v domácnosti Márie Bodnárovej?
  Dolnému sa odpoveď na túto otázku zdala byť kľúčová. Predvedený na toto meno reagoval dosť prudko, hoci inak javil úprimný záujem o všetko, čo robili policajti a nahlas vyjadroval nádej, že polícia napokon vraždu jeho babky objasní. Dolný ho ubezpečil, že na tom intenzívne pracujú. Bodnár poprel, že by sa s Provazným poznal, ale rýchlo zľavil, pretože iní kamarátí, netušiac ani, prečo sa ich na to policajti pýtajú, vymenovali Provazného medzi tými osobami, ktoré sa s Bodnárom pomerne často stretávali a mali vraj spolu aj nejaké "kšefty". Keď to Dolný spomenul Bodnárovi, ten priznal, že teda hej, poznajú sa. Ale prečo to potom tajil?

Dolného zaujal ešte jeden nie nevýznamný detail. Keď spovedal Bodnárovho suseda a ukazoval mu aj rôzne fotografie, či mu náhodou niektorá neosvieži pamäť, sused začal pozorne skúmať fotografíu toho suda.

"Viete, tuná dole akoby bola nejaká nálepka, ale na fotke to dobre nevidím. Ja som totiž takýto sud s uzatvárateľnou obrubou voľakedy dávnejšie Bodnárovej daroval. Hovorila, že si bude do neho chytať dažďovú vodu. A keď teraz nad tým rozmýšľam, veruže som ho už na dvore dávno nevidel.. ."

Sused si pozrel sud aj osobne, porovnali s nálepkou na sude, ktorý mal sám doma a mohli konštatovať druhovú zhodu v sude i v nálepke na ňom. Nič viac, nič menej. Bodnárovi otázka o sude nič nehovorila. On sa o sudy nestará. Lenže to už Dolnému pomaly dochádzala trpezlivosť.

"Milý môj, nezdá sa ti, že je tu priveľa náhod? Tvoju babku nájdu v sude, ktorý zrejme u vás stával na dvore. Zabalená je v plachte s takým emblémom, aký doteraz používaš aj vo vlastnej posteli. A tebe to nič nehovorí? Tak sa vráťme k Provaznému. Čo u vás robil, kedy bol u vás, čo máte spoločné? Ten nôž bol tvoj alebo jeho? Kto bodol prvý - ty alebo Provazný? Do  suda ste ju dali spolu, alebo ty sám? Odkiaľ si zohnal auto, ktorým ste ju viezli? Počul som, že si si ty požičal v ten deň auto, že potrebuješ odviezť nejaký sud... "
Dolný rozpútal klasický kriminalistický kolotoč a vzorovo blufoval. Spoliehal sa na to, že Bodnár nemôže vedieť, čo sa dozvedeli od Provazného a Provazný zasa nemôže vedieť, čo sa dozvedeli od Bodnára. Trvalo to dlho, ale obaja mladí muži postupne mäkli. Najmä Bodnár, pretože Provazný bol už z pohľadu trestného práva skúsený harcovník a zatĺkol by aj nos medzi očami. Lenže keď nadobudol pocit, že sa Bodnár snaží zhodiť celú vinu na neho, povedal si, že v tom sám predsa len nebude, a tak pravda pomaličky, ale predsa len vyplávala na povrch.

Skutočnosť bola oveľa prozaickejšia, ako sa pôvodne zdalo. V ten deň dopoludnia prišiel Provazný za Bodnárom domov. Bodnára nenapadlo nič iné, než otvoriť fľašu borovičky. Kým stará Bodnárová prišla domov, fľašu stiahli. Začala im nadávať, že len pijú a tvrdo kritizovala životný štýl svojho vnuka. Mala sto chutí jednu mu vlepiť. Bodnára zasa najviac pichlo, že mu nadávala pred skúsenejším, starším kamarátom. Ponižovalo ho to. A keď ešte začala vykrikovať, že ich oboch udá, lebo kšeftujú s ukradnutými vecami, v zlomku sekundy, v stave slušnej opice mal Bodnár v ruke nôž a pichol. Raz, dvakrát. Babka už ani nehlesla, padla na zem a nehýbala sa. Ihneď vytriezveli. Čo teraz? Zabalili ju do plachiet, odvliekli cez zadný trakt do kôlne, naložili do suda. Pred polnocou prišiel Provazný na dodávke. Spoločne sud naložili a odviezli k rieke. Prakticky po tme vykopali hlbokú jamu. Zahrabali, náradie hodili do vody. Zakrvavené šaty hodili do kontajnera. Nebyť toho bagra, nikdy by sa tá mŕtvola nebola našla. Nebyť mŕtvoly, spis o záhadnej nezvestnosti jednej babky by ďalej odpočíval kdesi hlboko v policajnom archíve...

ONDREJ ŠIMÚNY