AK CHCEŠ PREŽIŤ, CIBRI SVOJE ZMYSLY

Svet zvierat určujú ich zmysly. Napríklad krtko v tmavých chodbách, vo svete pachov a dotykov sa orientuje väčšinou čuchom. Aj keď jeden zo zmyslov obyčajne prevyšuje iné, väčšinu živočíchov bombardujú informácie, ktoré prijíma niekoľko zmyslov odrazu.
Keď sova tichúčko letí nad poľom v mesačnom svetle, jej citlivé uši sú schopné zachytiť aj ten najslabší šuchot v tráve a jej oči zbadajú aj ten najmenší pohyb. Dole pod ňou si myš hľadá cestu medzi spletenými steblami trávy s pomocou chvejúcich sa fúzikov, ovoniava potravu a svojím ostrým sluchom počuje aj svišťanie krídel.

Prežitie oboch, jednak sovy, ako aj myši, závisí od ich zmyslov. Myš riskuje svoj život, ktorý môže veľmi rýchlo stratiť, sova zasa dlhotrvajúce hladovanie, prinajmenšom však obe riskujú opätovnú možnosť svojho rozmnoženia, ak ich zmysly zlyhajú. Budúca generácia bude pochádzať z jedincov, ktoré prežili - teda sov a myší, ktorých zmysly budú najostrejšie - a ktorých mláďatá zdedia po nich tieto výhody. Zmysly oboch -dravca i jeho koristi - sa postupne zostrujú v boji o život, kde je každá nová generácia dokonalejšia než tá predchádzajúca. Výsledkom tohto vývoja je vznik niektorých veľmi vyvinutých zmyslových orgánov v kráľovstve zvierat.

Pre nás je najdôležitejším zmyslom zrak, ale niektoré zvieratá sa bez neho vo svojom svete pachov a dotykov vynikajúco zaobídu. Dokonca veľa živočíchov vníma svetlo úplne iným spôsobom než ostatné. Napríklad dážďovka, ktorá nemá oči v pravom zmysle slova, je schopná vnímať slnečné svetlo celým citlivým povrchom tela. Červ, ktorý sa dostane na povrch zeme na záhradníkovom rýli, zistí dopad slnečného svetla a ihneď sa rýchlo zahrabáva späť do zeme, kde je v bezpečí pred hladnými vtákmi a vysušujúcim pôsobením slnka.

Zrak je schopnosť vnímať svetelné lúče, ale hmat a sluch sú mechanické zmysly, v ktorých orgánoch priamo pôsobia na zmyslové bunky pevné materiály, tekutiny alebo tlak vzduchu. Pre niektoré zvieratá je hmat najdôležitejším zmyslom. Mrož, vyhľadávajúci mušle v kalnej vode, sa celkom spolieha na citlivosť tenkej kože na svojom čumáku a na asi 450 fúzov, ktoré sú spojené so sieťou nervových vláken, ktoré prenášajú takmer „viditeľný" obraz morského dna do jeho mozgu.

Ryby majú na oboch bokoch zvláštne zoskupenie hmatových teliesok nazývané systém postrannej čiary. V podstate pozostáva z dlhej trubičky ťahajúcej sa na každej strane od hlavy k chvostu. Trubička sa v pravidelných intervaloch otvára a vo vnútri tohto kanálika sú uložené hmatové telieska. Keď ryba pláva, zmeny vonkajšieho tlaku prenikajúceho otvormi sa hydraulicky prenášajú pozdĺž kanálika a pôsobia na nervové zakončenia.
Toto zariadenie podáva rybe veľmi rýchlo správu o najbližšom okolí. Ak pláva v tme príliš blízko k prekážke, môže cítiť vzrastajúci tlak vody a zmeniť smer pohybu. Ak niečo iné -napríklad nepriateľ - pripláva príliš blízko, jeho blízkosť, smer plavby a dokonca aj jeho veľkosť môžu byť určené z tlaku vĺn, ktoré sa od neho šíria vrstvou vody.

Sluch pracuje na veľmi podobnom princípe ako bočná čiara. Zvukové vlny sú vo svojej podstate zmeny tlaku, či už vo vzduchu alebo vo vode. Napríklad bzukot komárej samičky predstavuje 500 tlakových zmien (cyklov) za sekundu spôsobených tlkotom hmyzích krídel. Na zistenie týchto tlakových zmien sa zvukové vlny nálevkovitým rozšírením vedú do ušného kanálika, ktorý obsahuje membránu - ušný bubienok. Ten sa rozochvieva súčasne so zmenami tlaku, a chvenie sa potom prenáša na citlivé príjmové bunky hlboko vo vnútornom uchu.

Cicavce majú príjmové bunky umiestnené v skrútenom zužujúcom sa kanáliku, ktorý sa nazýva slimák. Úzky koniec kanálika vníma vysoké kmitočty (tóny), zatiaľ čo širší koniec prijíma nízke kmitočty. Rovnako ako pri zraku rôzne druhy zvierat majú aj rôzne rozsahy citlivosti sluchu. Veľryba je schopná počuť oveľa nižšie tóny, ktoré môže oceán prenášať stovky kilometrov. Zatiaľ čo netopier je schopný rozoznávať kmitočty do 100 000 kmitov za sekundu, najvyššia počuteľná frekvencia pre človeka je okolo 20 000 kmitov za sekundu.

Výnimočnú vnímavosť na vysoké frekvencie využíva osobitným spôsobom netopier. Väčšina netopierov sa naviguje zvukom. Vydávajú neprerušovaný vysokofrekvenčný tón a na základe jeho ozvien posudzujú vzdialenosť prekážok či koristi. Čím vyšší je kmitočet pulzov, tým je systém účinnejší. Niektoré zvieratá nemajú uši ako také, ale sú citlivé na chvenie prechádzajúce k nim cez pevné materiály. Had je vlastne teoreticky hluchý, ale je schopný vnímať chvenie spôsobené krokmi, ktoré sa prenáša pôdnym podkladom do jeho čeľustí a lebky.

Vzduch je plný chemických častíc, ktoré sú pre niektoré zvieratá rovnako dôležitou informáciou ako zrak alebo zvuky. Keď sa had plazí v tráve, hľadajúc svoju korisť, neustále zisťuje tieto častice vo vzduchu svojím kmitajúcim, rozoklaným jazykom. Jazyk potom tieto častice prenáša do zvláštneho zmyslového orgánu v hadej tlame, ktorý sa nazýva Jacobsov orgán. V ňom sa určuje chemická podstata častíc a to hadovi umožňuje sledovať korisť.

Pes používa svoj čumák podobným spôsobom. Čuchá vzduch, aby dostal chemické častice k čuchovým bunkám v nose. Pre psa je čuch v jeho zmyslovom svete najvýznamnejší. Pes pomocou pachov komunikuje s ostatnými psami, označuje pomocou pachových značiek na každom stĺpe svoje územné nároky.

Pach môže prenášať aj silnú sexuálnu správu a mnohé samice zvierat používajú pachové signály na prilákanie samčekov. Tieto pachové látky sú známe pod názvom feromóny. Prenášané vetrom často pôsobia aj na veľké vzdialenosti. Samčekovia ich môžu zistiť aj na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Napríklad samička priadky morušovej uvoľňuje feromón nazývaný „bombykol", ktorý samček vníma pomocou tykadiel. Receptory sú presne naladené na tú pravú chemickú látku, a ak je jej vo vzduchu čo len trochu, samček ju sleduje letom proti vetru až k jej zdroju.

Niektoré zvieratá používajú zmysly, ktoré si môžeme iba ťažko predstaviť. Loviaci žralok sa riadi predovšetkým ostrým čuchom, ale keď sa dostane do bezprostrednej blízkosti svojej koristi, navádza sa na miesto slabými elektrickými signálmi, ktoré vznikajú v nervových vláknach a zastrašuje nimi obeť.

Zviera však nevníma iba vonkajší svet. Potrebuje aj zmysly pre kontrolu vlastného tela - na sledovanie rovnováhy, orientácie, bolesti, hladu, únavy, strachu a množstvo ďalších funkcií.

Niektoré z činností vonkajších zmyslov sú nám do určitej miery neznáme. Stále ešte presne nevieme, ako sa prijatá informácia spracúva, aj keď jednoduché spojenie, vyžadujúce energiu, je zrejmé. Veľké časti mozgu sa venujú rozpletaniu zmesi zmyslových vnemov, ich porovnávaniu a ich opätovnému splietaniu do určitého obrazu sveta - alebo toho, čo sme schopní svojimi zmyslami ako svet vnímať.