Aj tí slávni píjavali...

To je zaujímavé: národy, ktoré majú pradávnu vinársku tradíciu a kde sa teší víno veľkej obľube, sú napospol tolerantné. Ich obyvatelia zas mimoriadne výreční a majú zmysel pre humor. To už nemožno povedať napríklad o Laponcoch, ktorí dlho nepoznali krásu a lahodnú chuť vína. Američania zasa priznávajú, že banalita ich rozhovorov je dôsledkom pitia prisilných destilátov, od ktorých im rýchlo oťažieva myseľ. A Francúzi tvrdia, že za svoj šarm a iskru vďačia vynikajúcemu burgundskému vínu.

Ľudia siahajú po obveseľujúcom moku od nepamäti, azda od čias, keď žil prvý biblický opilec Noe. No a od potopy sveta, ako vieme, je už veľmi, veľmi dávno...

Víno nemá rado samotu, pretože sa rado rozdáva, ale nie každému. Najlepšie sa cíti medzi dobrosrdečnými, a nie medzi mrzutými, otravnými a lakomými ľuďmi. Vedeli o tom aj múdri Gréci, a tak si vymysleli dlhé nočné besedy plné filozofických úvah, ale i vína. Hostiny v platónskom štýle si našli veľa nasledovníkov a pokračovateľov, pretože pretrvali celé stáročia.

Víno ľúbi tvorcov a oni ho zbožňujú. Pre Ovidia najväčším utrpením vo vyhnanstve bol poznatok, že tam chýbali vinice, a teda aj víno. Horácius, vášnivý milovník vína povedal, že „víno lieči zlo, sľubuje lepšie rána a naširoko otvára brány nádeji." Tvrdil, že najväčšími prednosťami vína je jeho družnosť a inšpirácia. Tieto vlastnosti mu skutočne nemožno uprieť. Už najmenej tri tisícročia trvá pevný zväzok, vína s tvorivosťou. Spája sa s históriou, literatúrou a umením. Knižnice sú plné diel, ospevujúcich krásu a silu opojného vína. Dokonca aj biblia na dvesto miestach spomína vinnú révu a jej ovocie.

Pil Sokrates, Platón i Aristofanes, ale to nebolo nič proti „výkonom" vládcov. Niektorí sa opíjali do nemoty, ako Tibérius, Caligula a Klaudius pili až do bezvedomia. Neskoršie sa na panovníckych dvoroch v tomto ohľade tiež veľa nezmenilo. Pili cisári, cári, králi, neskoršie prezidenti, generáli, ale aj niekdajší otroci, poddaní a všetci ostatní mimo dvora. Ľudia pili a pijú, aby sa oslobodili od všednej každodennosti, aby sa zbavili chmúrnych myšlienok a dali rozlet duši. Má to len jeden háčik. Tak ako pradávno a dávno, mnohí sa ani dnes nenaučili piť a ani nevedia, kedy majú prestať. Nepoznajú svoju mierku.

S vínom boli veľmi spriaznení aj takí poéti, ako Prevost, Baudelaire, Villon ... A chválili ho vo svojich veršoch. Vlastne, prečo by ho nevychvaľovali, keď boli Francúzi a mali svoje svetlé vzory aj v kláštoroch? Predsa je známe, že priekopníkmi vo výrobe francúzskeho a európskeho vína boli - mnísi. Dodnes preslávené značky majú svoj dlhý rodokmeň, ktorého korene sú práve v kláštoroch stredovekej Európy. Také je napríklad burgundské, rýnske, ale aj ďalšie. Napokon, najväčším inovátorom vo vinárstve bol tiež rehoľník - don Perignon, objaviteľ šampanského vína. Pravdu povediac, odvtedy sa už nevymyslelo, ani neobjavilo nič také, čo by stálo za pozornosť. Ešte azda malá klebietka. Istý opát z Angers sa stal v šírom okolí priam legendárny, lebo dokázal sám vypiť toľko, čo celé mesto...

Anthony Burgess, keď písal o vzťahoch tvorivosti s vínom a alkoholom, položil otázku:

„Bol azda Shakespeare opitý, keď písal napríklad Antónia a Kleopatru?" V týchto hrách, konštatuje, sú také metafory, ktoré by neprišli na um nikomu celkom triezvemu. Potom však ešte dodáva:

„Zovšeobecňovať tento prípad by bolo riskantné. Poeti, spisovatelia, maliari, hudobníci a umelci vôbec, nikdy nebývali čistými abstinentmi, ale ich opíjanie sa, obvykle býva v rozpore s vynikajúcou tvorbou."

Thomas Mann, melancholik a hypochonder, si zvykol pred písaním vypiť za pohárik vermútu. A na cesty sa nikdy nevydal bez „ploskačky". Takže naša dnešná fľaštička nie je nič nové... Williamovi Faulknerovi, keď si išiel prevziať Nobelovu cenu, museli v obradnej sieni pomáhať, až tak bol potrundžený. Keď ho potom v hoteli začali navštevovať gratulanti, čudoval sa vraj k čomuže mu to blahoželajú ...

O Modiglianim zasa koluje historka, že len čo od mamy každý mesiac dostal 200 frankov, hneď išiel na víno a dokonca aj na hašiš. Keď sa dobre spil, zvyčajne skončil na lavičke v čakárni železničnej stanice. Často ho sprevádzal aj jeho priateľ, nemenej slávny maliar Utrillo. Tak či onak, stali sa obaja svetoznámi. A tiež tvrdievali, že inšpiruje ich aj mok...

A čo hudobníci? Už nik nevie, ako množstvo vína mal v sebe božský Hofmann, keď celkom vážne radil svojim kolegom, aby si pri práci dožičili šampanského podľa vôle.

Ďalší skladateľ - Gluck, keď sa ho opýtali, čo má najradšej, odpovedal:

„Tri veci, a všetky rovnako: peniaze, víno a slávu. Za peniaze si kúpim víno, víno prebudí môjho génia a geniálnosť mi prinesie slávu."

Ešte do konca XIX. storočia vydavatelia, uchádzajúci sa o priazeň autorov im posielali, nezávisle od honoráru, batériu kvalitného vína.

Montagne, Musset, Hugo, Thackery alebo známy autor krimi - Simenon, preslávili víno vo svojich dielach. Ale aj víno urobilo veľa pre nich. Ba občas si s nimi aj zažartovalo.

Istý anglický historik napísal za svoj život množstvo vážnych spisov, ale po storočí zostala po ňom najznámejšia jedna útla knižočka Zápisky z vínnej pivničky.

V takej pivničke sa všeličo premelie. Okrem filozofických úvah nie je núdza ani o historky, či klebietky z pradávnych a nedávnych čias. Dnešné si ešte pamätáme a keď ich vyrozprávame mladším, možno si ich zapamätajú a budúce generácie sa azda tiež trochu pobavia...