Aj na severe môže byť horúco 2. časť

O Islande sa často hovorí ako o ostrove opradenom ságami. Tie úplne prvé sa spísali niekedy okolo roku 1150. Slávnou minulosťou sa v tejto súvislosti môže pochváliť mestečko Reykholt, kde v stredoveku sídlil mocný rod Sturlungov. Snorri Sturluson (1179 -1241) je autorom prozaickej Eddy, takzvanej Eddy mladšej, najväčšieho súboru ság o nórskych kráľoch Heimskringla a pripisuje sa mu aj sága o Egilovi.

Jeho život skomplikovali majetkové spory s členmi rodiny a politické spory s rôznymi politikmi, v roku 1241 v Reykholle umiera násilnou smrťou. Literátov pomník z roku 1947 od Gustava Vigelanda vyhotovili na podnet vtedajšieho nórskeho korunného princa 0lafa. Okrem sochy tu nájdeme aj básnikovo mauzóleum. Kúpalisko, napájané vodou z horúcich prameňov, je prepojené podzemnou chodbou s domom, kde Snorri Sturluson býval a patrí k najstarším na Islande.

Skautská ubytovňa na okraji Reykjavíku sa stáva naším útočiskom po noci strávenej pomerne nezvyčajným spôsobom. Po návrate od Glymuru, islandského najvyššieho vodopádu (výška 200 m), sme sa utáborili na okraji Hvaljörduru, Veľrybej zátoky, kde sa tento vodopád nachádza. Okolo jedenástej ideme spať. Netušiac, že spánok bude trvať len pol hodiny. Prebúdza nás zvuk, pripomínajúci prichádzajúcu vlakovú súpravu metra. Vzápäti prichádza vietor, ktorý sa pokúša strhnúť naše stany krúživým pohybom. Situácia sa každých desať minút opakuje, držíme konštrukciu, čo sily stačia. Svieti slnko, prší drobný dážď a vietor na hladine mora vytvára rotujúce vodné stĺpy. Náš útek zastaví prekrásna dúha, ktorá náhle všetku tu sibériu obopína. Usilujeme sa zachytiť tú nádheru, ktorá naháňa hrôzu pri pomyslení, že by sa človek práve nachádzal niekde na mori. V suchu a teple ubytovne sa nám nevšedný zážitok opäť premieta. Island nám opäť ukázal jednu zo svojich tvárí.

Skala zákonov

Hovorí sa, že Reykjavík je väčšinu dní v roku zahalený do drobného dažďa. Mrholilo aj pri našej popoludňajšej prechádzke týmto mestom, kde sídli najstarší parlament sveta, kde sa ešte donedávna nezamykali domy a kde urobili z bývalého väzenia sídlo predsedu vlády. Je to niečo vyše 200 rokov, čo sa Reykjavíku, ktorý mal vtedy 167 obyvateľov, priznal mestský štatút. Od vzniku Islandskej republiky v roku 1944 sa počet Reykjavičanov, ak prirátame priľahlé aglomerácie Kópavogur a Hafnarfjordur, viac než strojnásobil. Dnes tu žije vyše 150 tisíc ľudi, čo súvisí s vyľudňovaním vidieka a sťahovaním predovšetkým mladšej časti populácie do hlavného mesta. Na zvyšok ostrova tak zostáva 100 tisíc obyvateľov. Vzhľadom na toto nerovnomerné osídlenie je hustota zaľudnenia 2,6 obyvateľa na kilometer štvorcový iba holý štatistický údaj. Prechádzame ulicami, ktorých ruch sa nedá porovnávať so svetovou metropolou. Jednoducho niet ľudí.

Prvými osadníkmi Islandu boli pravdepodobne írski mnísi. O sto rokov neskôr, okolo roku 870, doplávali na ostrov Nóri, ktorým vtedy vládol neveľmi prívetivý panovník Harald Krásnovlasý, a tak sa rozhodli hľadať nový domov. Pre riešenie verejných sporov a konfliktov sa zakladali "thingy", miestne snemy. Časom sa zrodila potreba snemu národného a muž menom Grímur Geitskör bol poverený, aby našiel vhodné sídlo pre parlamentné sídlo. Tak bol na severnom brehu jazera Tingvallavatn, na lúke pod skalnou stenou, z ktorej padá nádherný vodopád riečky Oxara (Sekerová rieka), založený roku 930 Althing, prvý parlament na svete. Miesto sa nazvalo Tingvellir, Snemovňová pláň a skala, ktorá sa týči nad lúkou, Skala zákonov. Parlament sídli od roku 1881 v Reykjaviku, ale ak ide o niečo významné, poslanci sa schádzajú na Tingvellire.

Od doby založenia Althingu uplynulo more času a prehľady historických udatostí hovoria, že život na Islande či už z hľadiska prírodných podmienok alebo z hľadiska politických pomerov nebol vždy prechádzkou ružovým sadom. V roku 1262 krajina upadá pod nórsku nadvládu, nasledujú údaje o epidémiách, erupciách sopiek, nadvláde Dánov (1380), nájazdoch Španielov a Alžírčanov, v rokoch 1800 až 1845 je dokonca zastavená činnosť parlamentu. V 19. storočí silnie boj za nezávislosť. V roku 1874 prichádza na Island kráľ Christian IX. a pri príežitosti 1000. výročia osídlenia sa ostrovu priznáva autonómia. Posledné zväzky s Dánskom sa zrušili roku 1944, keď Althing vyhlásil nezávislú republiku.

Teplo spod zeme

Naše putovanie sa pomaly stáča k východu. Od Tingvelliru vedie cesta lávou do mesta Laugarvatn, ležiaceho na brehu rovnomenného jazera, ohrievaného teplými prameňmi. Asi 30 kitometrov jazdy severovýchodným smerom zo zeme tryská horúca voda, okolo pobehujú nadšení filmári a fotografi. Pozorovať oboje je veľmi zaujímavé.

Z jazierka s priemerom 18 metrov predtým striekal do šesťdesiatmetrovej výšky Veľký Gejzír, podľa ktorého dostali všetky gejzíry sveta svoj názov. Teraz už len oddychuje a neďaleko neho každých 5 až 10 minút predvádza svoje fascinujúce kreácie gejzír Strokkur, čo do výšky asi tretinový. Hladina vriacej vody v otvore stúpa a klesá, až odrazu vyletí von s eleganciou baletky, ktorá za sebou necháva viať biely závoj. Okolo otvoru v zemi je v dostatočnej vzdialenosti upevnený povraz, za ktorý by sa nemalo chodiť. lba ťažko odolávam túžbe ísť sa pozrieť dovnútra, odkiaľ gejzír tryská, ale napokon mi to strach nedovolí.

Na rieke Hvitá mala stáť na miestach, kde sa v troch stupňoch prepadá do obrovskej priepasti, najväčšia islandská vodná elektráreň. Statočné dievča Sigrídur Témasdótir z blízkej usadlosti Brattholt iniciovalo vlnu odporu proti tejto prakticky zbytočnej stavbe (Island má v súčasnosti nadbytok elektrickej energie) a napokon sa realizácia plánov betónového monštra nekonala. Gullfoss, Zlatý vodopád, sa považuje za najkrajší na Islande. Človeku sa tají dych pri pohľade na valiace sa masy vody. Sigrídur vedela, za čo bojuje.

Ostrov mnohých tvárí

Kedysi na Skálholte sídlil Gissur Biely, muž, ktorý sa usiloval o prijatie kresťanstva na Islande. V roku 1000 Althing odhlasoval kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo a o 56 rokov neskôr sa syn Gissura Bieleho lsleifur stáva prvým islandským biskupom. Aj jeho syn Gissur pokračoval v rodinnej tradícii, Skálholt bol dlhé roky náboženským a kultúrnym centrom krajiny. V roku 1783 zničila erupcia sopky Laki miestnu katedrálu a biskupstvo sa presunulo do Reykjaviku. Dnešná katedrála bola vybudovaná v rokoch 1956 - 1963. Nachádzajú sa tu cenné mozaiky a hrobka s hrobmi biskupov. Oproti katedrále je základná škola, ktorá v lete slúži ako hotel. Od čias pred vyše 300 rokmi, keď sa odohráva dej románu Panna na Skálholte, sa tu všeličo zmenilo (o množstve satelitných antén na domoch nie je v románe ani zmienka).

Nasledujúci deň vstávame zavčasu, máme v pláne pozrieť sa do islandského vnútrozemia. Po niekoľkých záporných odpovediach na otázku, či sa naše "normálne" auto dostane do Tórsmorku, osady ležiacej medzi ľadovcami Eyjafjallaokull a Mýrdalsjökull, sa rozhodujeme to skúsiť. Prvé kilometre ubiehajú celkom hladko, míňame niekoľko usadlostí, cesta vedie kamennou púšťou v údolí Markarfljót. Prichádza prvý brod. Riečka so sebou do mora unáša aj sopečný popol, takže nevidíme na jej dno. Chvíľu obzeráme vyjazdené koľaje vedúce do riečneho koryta a v tom prichádza iné auto. Nie je to terénne auto, ale vodič to tu asi pozná a prechádza so samozrejmosťou.

Máme obavu, že uviazneme v kameňoch na dne, ale našťastie všetko prebieha bez problémov. S blížiacim sa ľadovcom sa zvyšuje aj hĺbka brodov a keď máme za sebou asi šiesty, pokračujeme ďalej radšej pešo. Voda je studená a kalná, fotoaparáty a kamery drahé. Ako ďalej? Suchou nohou bez cudzej pomoci to asi nepôjde. Našťastie je Tórsmörk navštevované miesto. Neprichádzajú sem síce davy, ale zopár offroadov okolo nás predsa len prejde. Keď už sa odhodlávame vyzuť si topánky, práve jeden prichádza. Na otázku, či sa môžeme odviezť cez rieku, vodič pritaká a už sa vezieme, okolo nás divoká rieka, na druhej strane dovidenia, ďakujeme a tak je to ešte niekoľkokrát. Nachádzame sa priamo pod ľadovcom Mýrdalsjökull, hory sa prudko dvíhajú z plochého údolia. Medzi strmými svahmi sa odrazu otvára puklina, súteska Stakkholtsgjá. Cesta vedie pozdĺž potoka, pripomína mi to trochu tiesňavy zo Slovenského raja. Pešina končí medzi zelenými skalami, v tmavej jaskyni bez stropu, po jednej zo stien padá vodopád. Pocity možno len ťažko opísať. Keď už sme zasa na svetle, obzeráme sa po okolí. Niekde vysoko nad nami sa dvíha ľadovec, avšak ten môžeme len tušiť podľa množstva potokov a potôčikov. Na spiatočnej ceste s nami jeden Islanďan urobí okruh na rieke. Sedíme na korbe nákladného auta, nechápavo čumíme a ten chlapík má z toho obrovskú radosť.

Úžasný pocit voľnosti

Skúste si meno Kirkjubaejarklaustur povedať päťkrát rýchlo po sebe a prehryznete si jazyk. Takto sa volá osada na južnom pobreží Islandu, založená kedysi írskymi mníchmi. V roku 1186 tu postavili kláštor, skala Systrastapa a jazero Systravatn pripomínajú miestne rádové sestry. Neďaleko dedinky sa nachádza zaujímavý čadičový útvar "Koslolná dlážka". O kus ďalej ešte obdivujeme vodopád na riečke Stjóm a potom bežíme pozrieť sa na kopec nad osadou. Bečia tu ovce, ako hádam všade na Islande, je ich tu dvaapolkrát viac než ľudí. Na planine pri jazere Systravatn vietor prečesáva trávu sem a tam, v diaľke niekto púšťa draka. Človek tu ľahko podľahne návalu nespútanej voľnosti a slobody. Nechce sa nám, ale musíme dole.

Cesta sa kľukatí pozdĺž juhovýchodných brehov ostrova. Napokon sa prehupne cez hory, potom ešte raz a sme v prístave. Táborisko je plné, zajtra nás loď odvezie preč z krajiny, ktorá nás k sebe pripútala svojou krásou, čistotou a srdečnosťou jej ľudí. Ľudí, ktorí odpradávna musia čeliť neľahkým prírodným podmienkam a napriek tomu sa nesnažia s prírodou bojovať, žijú s ňou v súlade, sú jej súčasťou. Nesnažia sa ju spútať, drancovať...

Š. ŠAFRÁNKOVÁ