Afrika bez príkras

Muži, ženy, deti a dokonca aj starí ľudia s paličkou v ruke. Tí všetci sa ponáhľajú ako o život. Je sobota ráno a v prístave je pravidelný víkendový trh. Kto prv príde, prv berie. V západoafrickej krajine Burkina Faso, kde je o niektoré druhy tovaru skutočne núdza, to platí dvojnásobne.
Najmä lieky sú nedostatkový tovar a domáci ich kupujú od potulných obchodníkov. V jednej z najchudobnejších krajín sveta ľudia nemajú peniaze na lekárske vyšetrenie, a preto sú často odkázaní na radu nekvalifikovaného predavača.
„Bolí ma brucho, synovi opuchlo oko, mám hnačky,“ sťažujú sa najčastejšie. Priekupník zloží z hlavy veľký kôš plný najrozmanitejších škatuliek a podľa vlastného úsudku pacientovi predá niektorý z liekov. Hoci to často má tragické následky.

Skostnatené povery
„Mnohí z potulných predavačov nevedia ani čítať,“ hovorí francúzsky lekár tmavej pleti Jean Sauraz. V okolí hlavného mesta Ouagadougou pôsobí vyše desať rokov a už zažil kadečo.
„Lieky ordinujú od buka, často skôr podľa farby škatuľky ako znalosti účinkov. K chorým sa tak dostanú rôzne silné antibiotiká, ktoré ich pri neuváženom dávkovaní môžu aj zabiť. Ale lieky sú ešte lepší prípad. Väčšiu hrozbu predstavujú ľudoví liečitelia. Opuchnuté nohy treba strčiť do mraveniska. Proti zápalu pľúc pomáha vývar z kozieho moču. A ak nám ich po takejto terapii dovezú polomŕtvych, už pre nich veľa nemôžeme urobiť.“
Afričania sú veľmi poverčiví. Čo povie šaman, to urobia. V odľahlých dedinách hlboko v buši pretrvávajú kmeňové praktiky. „Minulý mesiac sme zachraňovali mladíka z kmeňa Fullu, ktorému čarodejník tvrdil, že jeho bolesti brucha spôsobuje zlý duch, ktorý sa premenený na škorpióna usadil v jeho žalúdku,“ spomína lekár. Nešťastník strachom celý bez seba zobral doma nôž a vrazil si ho do brucha, aby sa škodcu zbavil. Len-len, že sme ho zachránili.“
Raz za dva týždne J. Sauraz zabalí do lekárničky to najnevyhnutnejšie a vyrazí na džípe do okolitých osád. V teréne v najakútnejších prípadoch zasiahne priamo na mieste. Veľmi ho rozčuľujú hnisajúce rany, ktoré miestni pokrývajú osvedčeným liekom – kravským trusom.
Ťažké prípady volá do Ouagadougou na operáciu alebo dlhodobejšie liečenie. „Sľubujú, že prídu čo najskôr. Ale na očiach im vidím pravý opak.“ Dobre vie, že len čo odíde, domorodci sa vrátia k šamanom a buď sa uzdravia, alebo zomrú. „Alah to tak chcel,“ bude jediný komentár príbuzných.

Tradícia zmrzačovania
Matiba má trinásť rokov. Kedysi veselé dievčatko s iskrou v očiach leží na oddelení intenzívnej starostlivosti a bojuje o život. Pochádza z kmeňa Dogov, kde podobne ako v iných kmeňoch veria, že človek prichádza na svet ako hermafrodit s vlastnosťami oboch pohlaví. Chlapec má ženské vlastnosti vďaka predkožke a dievča má mužské vlastnosti koncentrované v klitorise.
Domáci tento „problém“ riešia amputáciou klitorisu. „Dievčatám to má odstrániť mužskosť, ktorá by v budúcnosti mohla narušiť správny ženský vývoj,“ hovorí J. Sauraz. Podľa neho zákrok každé desiate dievča neprežije. Pri obriezke nešťastnej obeti niekedy odseknú nielen klitoris, ale aj malé pysky.
Matibe rana zarástla a vstup do pošvy sťažoval prúdeniu moču. Keď dostala prvú menštruáciu, zrazená krv upchala otvor a veľmi vážne sa poškodila celá močová sústava. Oslabený organizmus v dôsledku infekcie skolaboval. Rodičia sa rozhodli navštíviť lekára na poslednú chvíľu. Mali šťastie. Na okoloidúce auto, ktorého vodič bol ochotný dcéru zobrať do najbližšieho mesta, čakali iba pol dňa.
Najhoršia situácia je v chudobných osadách. Miestne veštice neváhajú použiť ako chirurgický nástroj črep zo sklenej fľaše alebo otvárač na konzervy. Občas sa zákrok nepodarí a dieťa vykrváca.
Tomuto spôsobu zmrzačenia padnú ročne za obeť dva milióny dievčat. Našťastie, v niektorých afrických krajinách už obriezku zakázali. Strach zo zlých duchov je však priveľmi silný.

Neplodnosť je tragédia
V porovnaní s arabskými krajinami ženy v západnej Afrike majú neporovnateľne väčšiu slobodu. Hoci sú väčšinou tiež moslimky, nemusia sa zahaľovať. Veľmi si potrpia na parádu, najmä na precíznu manikúru a komplikované účesy.
Pri práci alebo prechádzke držia v ruke kus vetvičky divokého citrónovníka rozstrapkaným koncom si čistia zuby. Nezadané dievčatá vetvičku používajú aj ku koketérii. Prekvapuje, ako chodia ženy vzpriamené. Od mlada nosia totiž všetko na hlave – aj drobnosti, aj hrniec s vodou, kôš s rybami, ba aj skutočne ťažké náklady.
Najväčšou výsadou Afričanky je tehotenstvo. Neplodnosť je pre ženu nešťastím v každej zemepisnej šírke. V Afrike je to však tragédia väčšia ako inde, pretože hrozí strata manžela.
Pokiaľ žena nerodí, muž ju prestáva potrebovať. Vráti ju rodičom a nerobí si starosti, čo s ňou bude. Je veľmi nepravdepodobné, že si ju niekto s týmto deficitom zoberie za manželku. A ak áno, iba kvôli výpomoci pri ťažkej manuálnej práci.
Veľmi zlý život majú malé deti. Matky si ich uväzujú na chrbte kusom látky, ktorý im slúži aj ako sukňa. Hlavička dieťaťa sa nemá o čo oprieť a visí zaklonená dozadu. Matky to veľmi netrápi. Kým pracujú zohnuté na poli, na ich ratolesť pripeká ostré slnko. Miestne deti sú však pravdepodobne oveľa odolnejšie. Detský plač je veľkou vzácnosťou.

Voda zabijak
V Burkine Faso prší od júna do septembra. Vtedy sa vytvoria kaluže a sieť močiarov. Po odznení monzúnu, keď prší každý deň, je zasa stále sucho. V Afrike ide všetko do extrémov. Keď príroda dáva, dáva veľa. Keď ničí, ničí dôkladne. Aj to najcennejšie.
Africká červená hlina laterit nedovolí vode rýchlo vsiaknuť. Vodné plochy vydržia niekoľko mesiacov a slúžia ako napájadlá. Pre zvieratá aj pre ľudí. Na najhorúcejšom kontinente sú nádrže s vodou zdrojom nešťastia a chorôb. Voda je vzácnejšia ako hocikde inde na svete, je to však otrávený poklad. „Ideálne miesto pre infikovanie maláriou, spavou chorobou či bilharziózou,“ sucho konštatuje lekár. Vysvetľovať domácim, že stojatá voda nie je vhodná na pitie, je zbytočné. Iná voda tam totiž nie je.
Okrem toho Afričania majú na vodu svojský pohľad. Možno to je pre jej nedostatok, ale čistá, nezakalená voda bez chute a zápachu, sa im zdá podozrivá. „Som tam už desať rokov, ale nik mi doteraz nevysvetlil, prečo ženy v jazere naberajú do nádob vodu na varenie tam, kde je najšpinavšia. Vraj voda má mať chuť a farbu.“

Slepí Fulbovia
Aj ďalšia zákerná a rozšírená choroba je spojená s vodou. Vyľudňuje brehy afrických riek a núti ľudí hľadať si nové sídlo ďaleko od zdroja vody. Ak sa kmeň nepresťahuje, časom môžu všetci oslepnúť. Lekár uvádza príklad spred dvoch rokov. „V izolácii žilo pohromade niekoľko rodín kmeňa Fulbov. Keď sa k nám dostalo echo, že niečo nie je v poriadku, bolo neskoro,“ spomína J. Sauraz.
Fulbovia sú niečo ako africkí Rómovia. Niektoré, kedysi kočovné kmene sa usadili a začali obrábať pôdu. Ďalší si zvykli v mestách, kde väčšinou obchodujú so zeleninou. Časť zostala verná nomádskym tradíciám. V dedine, kam J. Sauraz prišiel, mala tretina obyvateľov vážne poškodený zrak: „Rýchlo som zistil o čo ide. Po čiernom tele mali do biela zafarbené jazvy.“
Riečnu slepotu vyvoláva parazit, ktorý sa môže dostať do ľudského organizmu bodnutím hmyzu. Larvy vyrastú do tenkých červíkov. Po pár mesiacoch sa začnú hýbať a raziť si cestu telom, kým nepreniknú do očí. Tam postupne zničia všetko od rohovky až po očný nerv. Po tele po nich zostanú iba „mapy cestičiek“. Keď sa parazit v tele usadí, ešte nie je neskoro. Liek ho pomerne ľahko zničí.

Živé zombie
Jednou z najzákernejších chorôb rozvojových krajín je určite lepra. Už v stredoveku stanovila cirkev pravidlá správania sa k chorým. Malomocní dostali špeciálny odev s kapucňou, rukavice a hrkálku, aby na seba upozorňovali. Oslovovať zdravých mali zakázané.
Človek doslova zhnije zaživa. Akútna, vredovitá a zhubná choroba môže mať bleskový priebeh. „Za pár mesiacov zhnije a odpadne nos a zostane iba diera. To pre mňa ako lekára z Európy bola asi najsilnejšia skúška odhodlania, Afrika ma testovala, kde sa len dalo,“ smeje sa s odstupom času J. Sauraz.
Príznaky sú pomerne typické. Najprv znecitlivie hmat, potom opuchnú nervové vlákna. Objavia sa aj fľaky na pokožke a časom sa vytvoria hlboké krátery vredov, ktoré môžu ústiť až do kosti.
Raz sa jedna sestrička ulakomila na džínsy, ktoré v nemocnici zostali po pacientovi, ktorý zomrel na lepru. Dala ich manželovi na Vianoce. Nevypraté! Choroba rozožiera mäso veľmi rýchlo. V ostatných rokoch sa dá liečiť sulfonamidmi.
Napriek rozhovorom s africkými lekármi si však myslím, že cestovať po Afrike pri dodržiavaní základných hygienických návykov je pomerne bezpečné. Samozrejme, nemožno zabudnúť na očkovania. Bez potvrdenia o vakcíne proti žltej zimnici do niektorých krajín západnej Afriky ani nepustia. Najmä v Ghane na to dbajú. Každý to však robí predovšetkým sám pre seba.

Text a foto: ANDREJ HORVÁTH