A slnko začalo znova svietiť
Dívam sa na mohutný gaštan, ktorý sa týči nad cintorínom. Stráži toto miesto tak, ako bača svoje ovečky. Slnko sa cez neho pracne derie a na zemi vytvára abstraktné obrazce. Chodím sem za synom každý deň, rozprávam mu, čo mám nové a ako sa má mama. Už to bude skoro rok a pol, čo nám odišiel. V ten deň som mu daroval svoju starú škodovku ako odmenu za vodičák. Veľmi sa tešil, že bude mať vlastné auto, no jeho prvá jazda sa stala zároveň jeho poslednou.
V policajnej zápisnici stálo - neprispôsobenie jazdy stavu a povahe vozovky. Keď nám to prišli oznámiť, moja žena sa psychicky zrútila, Tomáš bol náš jediný syn. V ten deň pre mňa prestalo svietiť slnko. Nikdy si to neodpustím. Žijeme, pretože musíme, ale zmysel nášho života vyhasol spolu s jeho životom. Z cintorína som sa vrátil domov, žena sa na mňa usmiala, vedela, kde som sa zdržal. Na cintorín chodím iba ja, žena to nedokáže. Položila mi na stôl hríbovú polievku a list. Rozbalil som ho a začal čítať. Písala mi v ňom nejaká žena, ktorá nás žiadala o genetické testy na potvrdenie príbuzenského vzťahu za účelom sirotského príspevku. Vôbec som tomu nerozumel, nechápal som, o čo ide, buď je to krutý žart, alebo sa niekto pomýlil.
Zavolal som teda na telefónne číslo uvedené v liste a žiadal vysvetlenie. Ozvala sa mladá žena, ktorá sa predstavila ako Jana Barilová. V telefóne mi vysvetlila, že nenabrala odvahu, aby prišla osobne. Chodila s Tomášom mesiac, keď umrel, no my sme o nej nevedeli, syn bol vždy v týchto veciach tajnostkár. Po jeho smrti však zistila, že je tehotná. Nechcela a neplánovala nás kontaktovať, no nedávno jej na Sociálnej poisťovni povedali, že má nárok na sirotský príspevok, ale musí sa potvrdiť, že otcom dieťaťa bol môj syn.
Materská je taká, aká je, a preto to musela riešiť takto, v záujme svojho syna. Dohodli sme sa, že sa stretneme na druhý deň osobne, aby sa veci neriešili cez telefón. So ženou sme celú noc nespali, nevedeli sme sa dočkať nasledujúceho rána. Je to vôbec možné? Napriek všetkým otázkam mi v hlave znelo: „ v záujme syna“. Takže možno máme vnuka. Noc sa strašne ťahala a ja som mal pocit, že sa rána nedočkám. Stretnúť sme sa mali pri detskom ihrisku, blízko nášho bloku.
Čakali sme zhruba 15 minút, keď pri nás zastavilo auto, z ktorého vystúpila pôvabná mladá žena, ktorá z autosedačky vyberala asi polročné dieťa. Srdce sa mi strašne rozbúšilo a žene som zovrel ruku tak silno, až ju to zabolelo. Keď som zbadal to chlapča, strašne som sa rozplakal, nedokázal som sa ubrániť dojatiu, bol presnou kópiou môjho syna. Zobral som chlapčeka na ruky, silno si ho privinul a v jednom kuse som plakal. Vo svojom živote som plakal len raz, keď mi zomrel syn a teraz. Vlastne sme plakali všetci. Nepotrebovali sme žiadne genetické testy, určite bol náš. Náš právny systém však potrebuje dôkaz, takže testy sa nakoniec konali a potvrdili, že je to náš vnuk. Janka sa presťahovala k nám, a tak žijeme všetci spolu ako jedna veľká rodina. A slnko začalo znova svietiť....
SH
Pekné čítanie
