A D O P C I E

Stretla som sa s manželskými pármi, ktorých nenaplnená túžba po rodine doviedla k odhodlaniu dať domov opustenému dieťaťu. Všetci chápali dlhodobejší proces preverovania rodiny, psychologické testy, skúmanie domáceho prostredia i príjmov rodiny. Ukázali im právne voľné deti a mysliac si, že už to pôjde ľahko, sa veľmi tešili. No táto cesta je väčšinou naozaj behom na dlhé trate, pričom vytúžené dieťa je stále v dojčenskom ústave či detskom domove ukrátené o každulinký deň v láskyplnej rodine. Ale nie o tom som chcela.

Navštívila som včera 2 útulky pre opustené a týrané zvieratá. V Bratislave sme sa chvíľu motali, kým sme ho našli, ale to chápem. Útulok predsa musí byť mimo obytných zón. Rozľahlá, ešte nedokončená budova nás privítala veľkou halou s recepciou. Službu mala stredoškoláčka s pramalým záujmom o nás. Ukázala ktorým smerom sú koterce a výbehy. Ani kto sme, čo sme, čo chceme - nič. V prudkom daždi sme prešli k vzdialeným kotercom, kde sa len tí najzvedavejší psíci prišli na nás pozrieť. Koterce (jeden za 78 000 Sk= 2 589.-€!!!) a voľné výbehy v lesnom poraste pre viac psíkov nám toho veľa nepovedali. Dievčatko za pultom ani netušilo, že je tam padnutý väčší topoľ zabraňujúci vstupu do niekoľkých výbehov. Keď sme sa vrátili do budovy, snažila som sa s ňou nadviazať rozhovor . Zistila som, že je tam karanténa do ktorej nás nepustia, priestory pre veterinára a kancelárie. Veľa kancelárií. Vraj majú cez 120 psíkov (my sme zahliadli asi 40), kde bol ten zbytok? V tej karanténe ? Auto mali na výjazde-odchyte. Mihla sa tam ešte jedna staršia pani, ale ani tá neprejavila záujem o rozhovor, ponúknuť nám niečo k adopcii, predať nám reklamný predmet či len vypýtať príspevok na chod takého veľkého zariadenia. Odchádzali sme zmätení, rozčarovaní.

Skúsili sme to ešte v Trnave. Trafili sme ľahšie, keďže som tam už bola. Takmer nás však nepustili dnu. Deti vraj nesmú (mám puberťáčky nie kojencov) a nás pustia pod podmienkou adopcie. To však dopredu nikto nevie, či mu nejaký padne do oka! Pani bola veľmi nervózna, splietala niečo o paralele s detským domovom, ako naša návšteva psíkov rozcitlivie, lebo všetci by chceli s nami ísť domov... Poľudšťovanie je najväčšia chyba v takýchto zariadeniach i keď viem, že práve citlivý človek venuje svoj čas charite. Mal by to však riešiť s chladnou hlavou a skúsenosťami. Reči o odcudzených psoch cigánmi za účelom guláša, ako odôvodnenie zamedzenia návštev nás prekvapili i zarmútili, ale aký-taký odhad o človeku by mal mať každý. Zvlášť, keď sme hneď povedali odkiaľ sme a za akým účelom sme prišli. O stupeň lepšie ako v Bratislave - hlavne prístup k zvieratám, ale fajčiaca „kolegynka" na terase s totálnym nezáujmom a ....opäť nám neukázali celú ponuku psíkov (napriek tomu, že by sme zobrali aj hendikepované, či staršie zvieratko) .Takto sme odchádzali s prázdnou náručou. Odkaz - pozrite si našu ponuku na internete nás neuspokojil, keď sme sa v nečase vybrali osobne si vybrať.

Malo to však aj pozitívnu stránku. Nezanevrela som na tieto organizácie, naďalej si vážim ich neúnavnú snahu o záchranu týraných a opustených zvierat, budem ich podporovať, len chcem upozorniť, že najdôležitejšou časťou ich činnosti je nájsť svojim zverencom nový láskyplný a zodpovedný domov. Ak toto nebudú činiť, ich kapacita onedlho nebude stačiť a ich hlavné poslanie - byť len prestupnou stanicou tak stratí význam.

Chitta