„Dali ma za zdravie nášho koňa“

Každý z nás más svoj vzor, niekoho, kto ho ovplyvnil svojím zmýšľaním, tým, ako žil, čo v živote dokázal. Pre mnohých sú to ich starí rodičia. Tak je to aj v mojom prípade. Moja stará mama bola pre mňa studnicou poznania. Bola to jednoduchá žena, ktorá mala rada ľudí a život. Nikdy som ju nepočula sťažovať sa na niečo, alebo na niekoho. Prijímala veci tak, ako prichádzali. Pri jednej z návštev, kedy sme spoločne lúskali orechy, rozrozprávala o tom, ako to bolo s ňou a s mojím starým otcom. Ako mladé dievča som zahorela zvedavosťou a predstavovala som si románik ako vystrihnutý z veľkej knihy. Veď to musela byť láska ako hrom, keď im vydržala tak dlho. Presne 50 rokov, do starkého smrti. Pravda však bola iná. Starká s luskáčikom v ruke začala rozprávať svoj životný príbeh.

„Nuž čo, bola som mladá, sotva 19 rokov som mala. Moja sestra bola odo mňa o čosi staršia. Tak to vo svete chodilo, že ona sa mala ako prvá vydávať. Starší ide prvý z domu von, tak sa hovorilo. Doma sme mali statok a polia. A tam kde sú polia na obživu, treba aj dobrého koníka. A takého sme veru mali. Bol to nádherný kôň. V ňom bolo celé naše bohatstvo. Jedného dňa, čo čert nechcel, ochorel nám. Poranil si nohu, chudáčisko! Bez koňa hotová lopota. A tak môj otec v smútku zašiel do krčmy. Ako si tam vylieval svoj žiaľ, prišiel mu do rany mladý vojak. Ledva prišiel z frontu a už ho môj otec naverboval, aby nám prišiel koňa ratovať, lebo sa dozvedel, že vojačik bol vyučený za kováča. A tak na druhý deň prišiel ku nám, a toho nášho tátoša veruže zachránil. Za odmenu mu môj otec sľúbil, presne ako v rozprávke, svoju najstaršiu dcéru za ženu. Ale on, hneď ako ma uvidel chcel iba mňa. Nuž, čo som mala robiť. Bolo po vojne, chlapov nebolo, a tak som súhlasila. Do dvoch mesiacov bola svadba. Aj keď ma občas nahneval, dobrý chlap to bol! Aj sme si poplakali, aj sme sa zasmiali, ale všetko, čo sa dalo sme spolu robili. Aj prácu, aj zábavu. A vážili sme si jeden druhého. A nech bolo, čo bolo nechceli sme jeden druhého premieňať na svoj obraz. To nie je veru dobré. Treba ľudí prijímať takých ako sú. Ak je dačo zlé, povedať to musíš. To áno! Ale človeka nezmeníš z hodiny na hodinu. Trpezlivosť na to treba. Ani chlieb sa za minútu neupečie. A keď chceš, aby bol dobrý, treba na to čas. A tak je tomu aj v tej rodine!

Pred nami stála plná miska očistených orechov. Ja som si vtedy uvedomila, čo všetko musela stará mama preskákať so svojimi siedmimi deťmi. Ešte že jej Osud poslal do cesty dobrého chlapa s pevnou kováčskou rukou a milujúcim srdcom.

Katarína Matušková