Vierou proti nacizmu

Aj keď riskovali vlastné životy, viera ich inšpirovala zachraňovať množstvo ďalších.
Milovníci skutočných príbehov si iste prídu na svoje. Kniha Pražská misia je odvážne rozprávanie dvoch ľudí, ktorých viera a odhodlanie viedli k záchrane židov, odbojárov či iných skupín prenasledovaných nacistami.

Misia, na ktorú sa manželia s veľkým srdcom a odvahou podujali, je o to výnimočnejšia, že ako bežní rodičia dvoch malých detí si razom osvojili rôzne špionážne techniky, vďaka ktorým sa im dlhý čas úspešne darilo unikať pozornosti gestapa.

Dojemná, no silná kniha, ktorá poukáže na krutosti režimu, ale aj na statočnosť obyčajných ľudí, ktorí by spravili aj nemožné, aby zachránili čo najviac ľudí.

Skutočný príbeh PRAŽSKÁ MISIA je príbehom manželov, ktorí riskovali vlastné životy, aby najprv v Prahe a neskôr aj na iných miestach okupovanej Európy zachránili stovky životov.

Začítajte sa do jedinečného skutočného príbehu:
Umierajúca republika
V utorok 14. marca 1939 vyhlásilo Slovensko pod vedením Tisa samostatnosť. Keď padlo rozhodnutie o mobilizovaní českých jednotiek na potlačenie vzbury, Hitler si dal zavolať Emila Háchu do Berlína, kde mu predložil ultimátum: „Vydajte rozkaz, aby sa vaše jednotky stiahli späť do kasární, inak Luftwaffe zrovná Prahu so zemou.“ Podľa očitých svedkov Hácha na mieste odpadol. Keď opäť nadobudol vedomie, neochotne podpísal predložený dokument. V ten istý deň sa Martha vybrala na pražské letisko, aby doručila balíček s poštou – poväčšine citlivými informáciami – Angličanovi Trevorovi Chadwickovi, povolaním učiteľovi, ktorý v to ráno eskortoval skupinu českých detí do Londýna. Medzi dokumentmi, ktoré Chadwick prevzal od Sharpovcov, bola aj Waitstillova prvá správa z Prahy určená Robertovi Dexterovi v Bostone.
V správe Waitstill písal:
„Situácia je tu vážna. Pre židov, aj z pohľadu života štátu. Píšem Vám krátko po výročí puču v Rakúsku a pred hroziacim odštiepením Slovenska, o ktorom ste sa už pravdepodobne dočítali. Nemecká armáda má v Bratislave pripravených päť divízií. Tunajší ľudia sú podľa všetkého presvedčení, že zámerom Nemecka je odtrhnúť Slovensko pod zámienkou ochrany údajne zneužívanej nemeckej menšiny, prípadne pod zámienkou udržania poriadku na údajnú žiadosť slovenskej protičeskej vlády. Bezmocná vláda a rôzne fakulty vysokých škôl začínajú
postupne uplatňovať norimberské zákony. Židovským študentom medicíny oznámili, nech ani nedúfajú, že spromujú. Nemecká univerzita prepustila Dr. (Albína) Goldschmeida preto, lebo mal židovského predka. On a ďalší za nami chodia a prosia o pomoc pri úteku do Ameriky. Ak nevypracujeme široký plán emigrácie, buď zomrú od hladu, alebo spáchajú samovraždu.“
Situácia nevyzerala celkom tak, ako ju vo svojom liste opísal Waitstill. Azda aj preto, lebo ešte celkom nepoznal Československo a jeho „bezmocnú“ vládu. Nie so všetkými utečencami sa zaobchádzalo s rovnakou starostlivosťou, ako to videl u humanitárnych pracovníkov, akými boli Dr. Sum alebo Alice Masaryková. Vlaky, v ktorých sa viezli utečenci, české úrady na hraniciach často vracali. Situácia v utečeneckých táboroch na okraji Prahy bola žalostná. Jedla bolo málo
a ľudia pre rozbité okná a nedostatok prikrývok trpeli zimou. Jedným slovom, ani Československo nebolo imúnne proti vírusu antisemitizmu, ktorý nakazil väčšinu Európy a Spojených štátov. Viaceré prieskumy v rokoch 1938 až 1942 odhalili negatívny pohľad na židov rozšírený medzi Američanmi a takmer jednotretinovú podporu protižidovskej politiky.