„Môžu ma zabiť, ale hrať ma neprinútia“

V Osvienčime je každý deň bojom o prežitie. Alma, väzeň č. 50381, je spolu s tisíckami ďalších väzňov odtrhnutá od svojich milovaných a uväznená v bludisku ohradenom ostnatým drôtom. Pred vojnou bola váženou huslistkou, ktorej vystúpenia očarili množstvo divákov. Keď však nacisti obsadili Európu, nik ju nedokázal ochrániť.
Keď si Alma uvedomí silu, ktorú pozícia huslistky ponúka, a že bude môcť zabezpečiť vyhladovaným dievčatám v tábore lepšie podmienky a tak ich zachrániť pred smrťou, svoje prvotné odmietnutie prehodnotí. Takto stretáva Miklósa, nadaného pianistu.

Môže v hĺbke pekla vyrásť nádej? A môže láska prekonať nenávisť?

Tento silný príbeh nenechá nikoho chladným. Napísaný autorkou s nespochybniteľným talentom, ktorá vykresľuje skutočné utrpenie huslistky Almy Rosé je klenotom holokaustovej literatúry.
Kniha Huslistka z Osvienčimu urobí na čitateľa silný dojem. Pocítite všetko. Smútok, strach a smrť v kontraste s pokorou a dojemnou hudbou silných ľudí, ktorí vzdorovali krutej nadvláde.
Ponorte sa do príbehu tejto odvážnej ženy a budete mať pocit, že ste tesne za ostnatým drôtom Osvienčimu, kde milióny ľudí stratili všetko.

„Á! Tu je naša nenahraditeľná dirigentka ženského orchestra, Frau Rosé. Sú tu nejakí Rakúšania? Nejakí milovníci hudby? Ja som jedným z nich. Ak viete niečo o hudbe, tak ju isto poznáte. Stále nemôžem celkom uveriť, že sa k nám Frau Rosé rozhodla pridať, aby pozdvihla ducha nielen našich statočných dozorcov, ale aj väzňov. Počuli ste, ako jej dievčatá hrali uvítací pochod na rampe. Zatlieskajte jej! Nuž? Prišla sa spýtať, akú hudbu by ste si chceli dnes večer vypočuť. Áno, novoprišelcov tu v prvý večer vždy vítame 136 koncertom...“ Nato ovinul Alme ruku okolo ramien a obrátil ju k davu. Bledá a chvejúca sa huslistka sa usmiala na tváre okolo seba a prehltla slzy. Snažila sa nevyzradiť Hösslerovo divadielko. Bola to pekelná úloha, hrať esesákovu podlú hru proti vlastným, no mala vari na výber? Keby ho zradila a zakričala na nich, aby bežali o dušu, len by predĺžila ich agóniu. Bez seba od hrôzy by sa hádzali na elektrický plot alebo by ich skosili guľomety mieriace zo strážnych veží. Nemali šancu ujsť zo smrtiacej papule krematória. Mohli si vybrať len medzi smrťou guľkou a smrťou v plyne. Alma to dobre vedela, preto sa na nich bezmocne a zúfalo usmievala cez slzy. V tej chvíli Hösslerom opovrhovala z celého srdca; nenávidela ho za to, že z nej spravil nedobrovoľnú spolupáchateľku – bola dokonalým dôkazom jeho sladkých rečí. Oblečená v teplom vlnenom kabáte farby ťavej srsti, ktorý strhli z pliec nejakej parížskej milovníčke módy, so zladenou šatkou, čo jej zakrývala lesklé čierne vlasy, vo vysokých čižmách a dokonca v pančuchách; bola skrátka presne tým, čo potreboval ukázať znepokojenému davu. Vidíte? Takto dobre sa staráme o našich väzňov. Účinok bol okamžitý. Noví väzni, upokojení uhladeným vystupovaním dôstojníka SS a väzenkyňou, ktorú tak otcovsky objímal okolo ramien, úplne zabudli na komíny a priam sa ponáhľali dnu. Alma cítila, ako sa jej trasie celé telo. Hösslerove prsty sa jej zaborili do ruky a pritiahol si ju bližšie. „Všetci by umreli tak či tak,“ šepkal jej do ucha. „Predtým to bolo horšie, keď ich hnali dnu palicami, obuškami a päsťami. Ja im doprajem ešte pár minút pokoja. Kým plyn spraví svoje, ani si neuvedomia, čo sa stalo.“ Alma meravo prikývla